Spät

Živý dôkaz s kabaretom Fledermaus

 

---

Fledermaus je brnenský kabaret, v ktorom vystupujú Jakub Žáček, Richard Stanke, Marek Daniel, Petr Minařík, Zuzana Kronerová, Marie Ludvíková, Sestry Medvìdy, Krása... (premiéra 25.2.2006 v Klube Fléda) <http://www.fleda.cz/img/flyer/fledermaus-25-3.jpg>

---

RECENZIA NA PREDSTAVENIE ŽIVÉHO DÔKAZU V DENNÍKU SME:
Literárny kabaret, o akom sa nám ani nesnilo
Tento program sa podobne ako penicilín a iné dôležité objavy zrodil náhodou. Po besede v ktorejsi okresnej knižnici jeden z hosťujúcich autorov (tipujem Silvestra Lavríka, či Karol D. Horváth?) skonštatoval, že obľúbený výraz moderujúceho vydavateľa „živý dôkaz“ by bol perfektnou inšpiráciou pre skupinové vystúpenie.
Stalo sa to v šťastnej konštelácii hviezd a štyria divadlom ostrieľaní literáti Karol D. Horváth, Vlado Janček, Laco Kerata a Silvester Lavrík s vydavateľom Kolomanom Kertészom Bagalom jej dali konkrétnu podobu.
Vznikol literárny kabaret, o akom sa nám v takomto čírom tvare ani nesnilo. Kabaret priam dadaisticky hravý, no s ostrými pazúrikmi pod iskrivým vtipom, bezočivým rúhaním sa a objavným výmyselníctvom. V prudkom slede sa v ňom strieda čítanie z vlastných diel, cudzokrajne znejúci spev, rytmické ruchy, neartikulované zvolania a citoslovcia.
Pod tým všetkým experimentovanie so slovami, s ich rôznorodým intonovaním. (Účinkujúcim autorom ochotne vypomohli kolegovia Hviezdoslav, Janko Kráľ, Samo Chalupka a Ján Rob-Poničan.) Teda na prvý pohľad babylonská mätež jazykov, kde sa popiera zmysel povedaného, spájajú sa zdanlivo nespojiteľné prvky, vzniká chaos a totálny rozpad.
Naoko bezohľadná recesistická hra, ktorá nás oslnila na jubilejnom 25. ročníku Kremnických gagov, má však kdesi na dne pevný tvar. Navyše výkony účinkujúcich napodiv vôbec nie sú diletantsky rozpačité, pokojne sa dajú merať profesionálnymi kritériami. Nielen skvelý komický herec Laco Keratu a jeho premeny pri parodovaní angličtiny delegátov z rozličných krajín: čo diskutér, to iný charakter a iná mimika, ale najmä celkom odlišná angličtina. A nezabudnuteľné temperamentne prednesené piesne vo vymyslených jazykoch.
V tomto duchu, i keď možno občas tlmenejšie, mu sekundujú všetci ostatní, vrátane seriózneho šéfa vydavateľstva L.C.A.
Postupne zo silnejúceho nonsensu a z rezignácie na nosnú výpoveď (povestné „posolstvo“) začína sa v divákovom podvedomí vynárať tvorivý zámer originálnej inscenácie. Všetky tie grimasy, zlostná irónia, brutálne detaily v úryvkoch z bystrých a neraz absurdne pointovaných textov aj nahlas bez zábran vykričané vulgarizmy skladajú sa do krivého zrkadla, nonšalantne prisunutého konvencii, povýšenej netolerantnosti a skostnateným poučkám, ktoré nás ochromujú ako detská obrna.
„Živý dôkaz“ sa spontánne hlási k tomu najlepšiemu, čo v nedlhej tradícii moderného humoru máme. Prinajmenšom hneď k lingvistickému objavu migzidčiny Lasicu a Satinského a k ich Krvavým sonetom, svätokrádežne zaspievaným ako slaďák. Duch predsa len nehasne ani pod záplavou hlušiny, ktorou humor zavaľujú kohorty lacných vtipkárov.
A tak z predstavenia odchádzame očistení smiechom a vari o čosi múdrejší - aj keď o tom možno ešte nevieme.
KORNEL FÖLDVÁRI
(Autor je spisovateľ a publicista)
SME, 3. 9. 2005