Charta UNESCO o zachovaní digitálneho dedičstva

 

UNESCO CHARTA O ZACHOVANÍ DIGITÁLNEHO DEDIČSTVA
Schválené na 32. zasadaní Generálnej konferencie UNESCO na jeseň 2003

Obsah:

PREAMBULA
DIGITÁLNE DEDIČSTVO AKO SPOLOČNÉ DEDIČSTVO
Článok 1 – Rozsah
Článok 2 – Prístup k digitálnemu dedičstvu

ZABRAŇOVANIE STRATE DEDIČSTVA
Článok 3 – Hrozba straty
Článok 4 – Potreba konať
Článok 5 – Digitálna kontinuita

POTREBNÉ OPATRENIA
Článok 6 – Rozvíjanie stratégií a politík
Článok 7 – Výber, čo by sa malo uchovať
Článok 8 – Ochrana digitálneho dedičstva
Článok 9 – Zachovanie kultúrneho dedičstva

ZODPOVEDNOSŤ
Článok 10 – Úlohy a zodpovednosť
Článok 11 – Partnerstvá a spolupráca
Článok 12 – Úloha UNESCO

PREAMBULA

Generálna konferencia,

Vzhľadom na to,že zmiznutie dedičstva v akejkoľvek forme predstavuje ochudobnenie dedičstva všetkých národov;

Pripominajúca, že Ústava UNESCO ustanovuje, že UNESCO bude udržiavať, zvyšovať a rozširovať poznanie zabezpečením konzervácie a ochrany svetového dedičstva kníh, umeleckých diel a  monumentov histórie a vedy, a že jej program « Informácie pre všetkých » poskytuje platformu pre diskusie a akcie týkajúce sa informačných politík a ochrane zaznamenaného poznania a program « Pamäť sveta » je zameraný na zabezpečenie uchovávania a univerzálnu prístupnosť svetového dokumentového dedičstva;

Uznávajúca,že takéto zdroje informácií a  tvorivého vyjadrovania sa sa vo zvyšujúcej sa miere vyrábajú, rozširujú, sprístupňujú a udržujú v digitálnej forme, čím sa vytvára nové dedičstvo – digitálne dedičstvo;

Uvedomujúca si,že prístup k tomuto dedičstvu ponúkne rozšírené možnosti na vytváranie, komunikáciu a rozdelenie poznania medzi všetkými ľuďmi/národmi;

Rozumejúca,že toto digitálne dedičstvo je ohrozené stratou a že jeho uchovávanie v prospech súčasnej a budúcich generácií je neodkladnou záležitosťou v záujme celého sveta;

Vyhlasujenasledovné zásady a prijíma túto Chartu:

DIGITÁLNE DEDIČSTVO AKO SPOLOČNÉ DEDIČSTVO

Článok 1 – Rozsah

Digitálne dedičstvo pozostáva z jedinečných zdrojov ľudského poznania alebo vyjadrovania. Zahŕňa kultúrne, vzdelávacie, vedecké alebo administratívne alebo technické, medicínske alebo iné druhy informácií vytvorených digitálne, alebo konvertovaných do  digitálnej formy z existujúcich analógových zdrojov. Ak je zdroj “digitálne zrodený”, neexistuje žiaden iný formát, len daný digitálny objekt.

Digitálne materiály zahŕňajú texty, databázy, nehybné a pohyblivé obrázky, zvuk, grafiku a softvér alebo webovské stránky v širokom a rastúcom rozsahu formátov. Často majú efemerálnu povahu a na to, aby sa zachovali, požadujú účelovú produkciu, údržbu a  správu.

Mnoho z týchto zdrojov má pretrvávajúcu hodnotu a  význam, preto tvoria súčasť dedičstva, ktoré treba chrániť a uchovávať. Takéto neustále rastúce dedičstvo môže existovať v akomkoľvek jazyku, v  akejkoľvek časti sveta a v akejkoľvek oblasti ľudského poznania alebo vyjadrovania.

Článok 2 – Prístup k digitálnemu dedičstvu

Účelom uchovávania digitálneho dedičstva je, aby zostalo prístupné verejnosti.
Preto by mal byť prístup k zverejneným materiálom digitálneho dedičstva, hlavne k materiálom vo verejnej doméne, zbavený neodôvodnených obmedzení. Súčasne by sa pred akoukoľvek formou zasahovania mali ochraňovať citlivé a osobné informácie.

Je na každom členskom štáte, aby spolupracoval s  príslušnými organizáciami a inštitúciami pri podpore právneho a  praktického prostredia, ktoré by maximalizovalo prístupnosť digitálneho dedičstva. Medzi legitímnymi právami tvorcov a iných držiteľov práv a  právami verejnosti na prístup k materiálom digitálneho dedičstva by sa mala zaistiť a presadzovať primeraná spravodlivá rovnováha podľa medzinárodných pravidiel a dohôd.

ZABRAŇOVANIE STRATE DEDIČSTVA

Článok 3 – Hrozba straty

Svetové digitálne dedičstvo je v nebezpečí, že sa pre budúce generácie stratí. Medzi faktory k tomu prispievajúce patria rýchle zastarávanie hardvéru a softvéru, ktoré ich oživujú, nejasnosti o  zdrojoch, zodpovednosti a metódach uchovávania a nedostatok podpornej legislatívy.

Zmena postoja zaostáva za technologickou zmenou. Digitálna evolúcia je a bola príliš rýchla na to, aby vlády a inštitúcie vyvinuli aktuálne a informované stratégie uchovávania. Ešte sa úplne nepochopilo ohrozenie ekonomického, spoločenského, intelektuálneho a  kultúrneho potenciálov tohto dedičstva – stavebných prvkov budúcnosti.

Článok 4 – Potreba konať

Pokiaľ sa týmto prevládajúcim hrozbám nebude venovať pozornosť, strata digitálneho dedičstva bude rýchla a nevyhnutná. Členské štáty budú ťažiť z podpory legislatívnych, ekonomických a  technických opatrení na záchranu dedičstva.Zvyšovanie povedomia a  obhajovanie zámerov je naliehavé, vrátane upovedomovania tvorcov politiky a verejnosti o potenciále digitálnych médií a uskutočniteľnosti uchovávania.

Článok 5 – Digitálna kontinuita

Kontinuita kultúrneho dedičstva je základom. Na zachovanie digitálneho dedičstva sa budú musieť prijať opatrenia počas životného cyklu digitálnej informácie, od vytvorenia až po sprístupnenie. Dlhodobé uchovávanie digitálneho dedičstva začína navrhnutím spoľahlivých systémov a postupov, ktoré budú produkovať autentické a stabilné digitálne objekty.

POTREBNÉ OPATRENIA

Článok 6 – Rozvíjanie stratégií a politík

Mali by sa vyvinúť stratégie a politiky na  uchovávanie digitálneho dedičstva, pričom by sa do úvahy brali miera naliehavosti, miestne okolnosti, dostupné prostriedky a plány do  budúcnosti. V tomto smere bude nápomocná spolupráca medzi tvorcami, držiteľmi copyrightu a súvisiacich práv a príslušnými inštitúciami pri stanovení spoločných štandardov, kompatibility a zdieľania zdrojov.

Článok 7 – Výber, čo by sa malo uchovať

Rovnako ako pri celom dokumentovom dedičstve sa môžu zásady výberu líšiť v rôznych krajinách, hoci hlavným kritériom rozhodovania o tom, aké digitálne materiály sa majú uchovávať, by mala byť ich významnosť a trvalá kultúrna, vedecká, dôkazová alebo iná hodnota. “Digitálne zrodené” materiály by mali mať prednosť. Rozhodovanie o výbere a akékoľvek následné prehodnocovanie sa musí vykonávať zodpovedne a na základe určených princípov, politík, postupov a  štandardov.

Článok 8 – Ochrana digitálneho dedičstva

Členské štáty potrebujú primerané právne a inštitucionálne rámce na zabezpečenie ochrany ich digitálneho dedičstva.

Digitálne dedičstvo by malo byť ako kľúčový prvok národnej politiky uchovávania zahrnuté v archívnej legislatíve a v povinnom alebo dobrovoľnom deponáte v knižniciach, archívoch, múzeách a  iných verejných úložiskách. V rámci primeraných medzí by sa mal zabezpečiť prístup ku zákonne deponovaným materiálom digitálneho dedičstva bez toho, aby sa tým ohrozovalo ich normálne využívanie.

Právne a technické rámce týkajúce sa vierohodnosti sú kriticky dôležité na zabránenie manipulácii alebo zámerným zmenám digitálneho dedičstva.
Obidva vyžadujú, aby sa zachovávali obsah, funkčnosť súborov a dokumentácia do miery potrebnej na zaručenie vierohodnosti záznamu.

Článok 9 – Zachovanie kultúrneho dedičstva

Digitálne dedičstvo je prirodzene neobmedzené z  hľadiska času, zemepisu, kultúry a formátu Je špecifické pre určitú kultúru, ale potencionálne je prístupné každej osobe na svete. Menšiny môžu prehovárať k väčšinám, jednotlivec ku globálnemu obecenstvu.

Digitálne dedičstvo všetkých regiónov, krajín, komunít a jazykov by sa malo uchovať a sprístupniť, pričom časom sa vytvorí vyrovnaná a nestranná reprezentácia všetkých ľudí, národov a  kultúr.

ZODPOVEDNOSŤ

Článok 10 – Úlohy a zodpovednosť

Je na každom členskom štáte, aby si určil jednu alebo viac agentúr zodpovedných za koordináciu uchovávania digitálneho dedičstva, a aby poskytol potrebných pracovníkov a zdroje. Zdieľanie úloh a zodpovednosti môže vyplývať z existujúcich úloh a odborných znalostí.

Mali by sa prijať nasledovné opatrenia:

Článok 11 – Partnerstvá a spolupráca

Uchovávanie digitálneho dedičstva vyžaduje vytrvalé snahy zo strany vlád, tvorcov, vydavateľov, príslušných priemyselných odvetví a  pamäťových inštitúcií.

V súvislosti so súčasnou digitálnou priepasťou je potrebné posilniť medzinárodnú spoluprácu a solidaritu, aby sa všetkým krajinám umožnilo zabezpečenie tvorby, rozširovania a trvalej prístupnosti ich digitálneho dedičstva.

Stimuláciou vzdelávania a školiacich programov, ujednaniami o  zdieľaní zdrojov a rozširovaním výsledkov výskumu a osvedčených postupov sa bude demokratizovať prístup k technikám digitálneo uchovávania.

Článok 12 – Úloha UNESCO

Organizácia UNESCO, v zmysle jej mandátu a funkcií, je zodpovedná za to, aby:

1. Brala do úvahy princípy stanovené v tejto Charte pri realizácii jej programov a presadzovala ich implementáciu v rámci sústavy Spojených národov a medzinárodnými medzivládnymi a mimovládnymi organizáciami zaoberajúcimi sa uchovávaním digitálneho dedičstva;
2. Slúžila ako referenčný bod a fórum, kde sa môžu členské štáty, medzinárodné vládne a mimovládne organizácie, občianska spoločnosť a  súkromný sektor spojiť pri vypracovávaní zámerov, politík a projektov v  prospech uchovávania digitálneho dedičstva;
3. Podporovala spoluprácu, zvyšovala povedomie, budovala kapacity, navrhovala štandardné etické, právne a technické smernice na podporu uchovávania digitálneho dedičstva;
4. Na základe skúseností získaných počas implementácie tejto Charty a smerníc za obdobie ďalších šesť rokov určila, či existuje potreba ďalších štandardizačných nástrojov na presadzovanie a  uchovávanie digitálneho dedičstva.